Drosera

Rod Drosera je jeden z najpočetnejších a najrozšírenejších rodov zahŕňajúci okolo 150 druhov. Druhy sa vyskytujú na všetkých zelených kontinentoch s centrom výskytu v Austrálii. Je to mimoriadne rôznorodá skupina čo sa týka morfológie, ekológie ako aj pestovateľských nárokov. Spoločným znakom sú lepkavé listy tvorené množstvom žľaznatých trichómov tzv. tentakulemi ktoré slúžia na chytanie koristi. V rámci listu môžeme niekedy rozoznávať dva a niekedy aj tri druhy funkčne a tvarovo diferencovaných tentakúlém. Tentakulemi majú schopnosť pohybu, kedy sa skláňajú smerom k ulovenej koristi. U niektorých druhov nastáva po chytení aj ohnutie celého listu, tak že celú korisť ovinie.  U rosičiek môžeme pozorovať rôzne stratégie chytania. U druhov s dlhými listami ako D. regia, D. filiformis, D. adelae je korisť vysiľovaná tým, že sa pohybuje po dlhom liste s množstvom tentakul čo ju vysiľuje a následné hynie. Iný spôsob je tzv. kolektívny lov, kedy rastliny rastú husto pri sebe v trsoch a korisť uniká z jedného listu na druhý, čo ju vysiľuje. Často aj väčšia korisť, ktorá by za normálnych okolností bola schopná sa oslobodiť, stráca pri takomto hustom poraste chytacích orgánov sily a je definitívne chytená. 

Rod pozostáva z druhov, ktoré rastú celoročne, ako aj z druhov ktorých rast je prerušený vegetačným kľudom spôsobeným buď teplom a suchom alebo naopak zimou. Rozmer rastlín môže byť od pár milimetrov (trpasličie druhy) po viac ako 1,5 metra (hľuznaté rosičky).

Väčšina druhov rastie na podmáčaných, chudobných rašelinno-pieščitých pôdach s dostatkom svetla a priameho slnečného žiarenia.

Rosičky rozdeľujeme do šiestich ekologických skupín:

Nezaťahujúce svetlomilné subtropické a tropické rosičky

Táto skupina je tvorená druhmi vyskytujúcimi sa v tropických a subtropických oblastiach s relatívne vyrovnanou celoročnou klímou. Rastú s výnimkou pár druhov na celoročne podmáčaných pôdach. Špeciálnou skupinou sú tzv. africké caulescentné rosičky, ktoré prečkávajú obdobia sucha vo forme zhrubnutých koreňov. Po príchode jesenných dažďov začínajú opäť rásť s vrcholom vegetačnej sezóny v zime. 

Trpasličie rosičky

Charakteristické pre túto skupinu je najmä malý vzrast a tvorba špeciálnych rozmnožovacích teliesok tzv. gemov. Rastú prevažne v juhozápadnej Austrálii avšak ich areál rozšírenia siaha jedným druhom až na Nový Zéland a Tasmániu. Oblasti, kde sa vyskytujú sú charakteristické teplým a niekedy aj suchým letom a chladnou a vlhkou zimou. Niektoré druhy prečkávajú suché obdobie vo forme nemäsožravého pupeňa tvoreného zhlukom listov a drobných chĺpkov. V zimnom období začínajú tvoriť v strede listovej ružice rozmnožovacie telieska, tzv. gemy, ktoré sú vplyvom poveternostných podmienok rozširované po okolí a v priebehu pár dní začínajú klíčiť a počas sezóny dorastú do dospelej rastliny. 

Hľuznaté rosičky

Bohatá skupina rosičiek vyskytujúcich sa najmä v juhozápadnej a juhovýchodnej Austrálii, avšak okraj areálu siaha až po južnú Áziu a Nový Zéland. Existujú dve základné rastové formy: vzpriamené šplhajúce sa druhy a druhy s prízemnou ružicou. Charakteristické pre túto skupinu je prežívanie suchej teplej letnej periódy v roku vo forme podzemných hľúz. Hľuzy bývajú veľké od pár milimetrov až po 5 cm a rastlina ich vytvorí v hĺbke od niekoľko centimetrov až po meter. S príchodom jesene a vlhšieho chladnejšieho počasia začínajú opäť rásť. Teploty sa pohybujú v lete medzi 20-35 °C a v zime počas vegetácie medzi 5-25 °C. Typickým stanovišťom sú slnečné otvorené plochy s chudobnými pieščito-lateritovými rašelinnými pôdami. 

Pralesné (tieňomilné) rosičky z Austrálie

Druhovo najmenšia skupina tvorená iba troma druhmi: D. adelae, D. prolifera a D. schizandra. Rastú iba v tropických pralesoch severovýchodnej Austrálie v štáte Queensland. Rastú vo vlhkom prostredí v podraste tropického dažďového lesa. Rastú celoročne bez výraznej kľudovej fázy. Neobvyklé je najmä to že rastú na tienistých miestach. Pôdy sú ílovito-pieščito-rašelinné. Rastliny rastú niekedy aj vo vlhkých machoch pozdĺž malých bystrín. 

Rosičky vyžadujúce chladnú periódu

Rastliny tejto skupiny prežívajú zimné chladné obdobie väčšinou vo forme nemäsožravých zimných pupeňov. Rastú v miernom podnebnom pásme Európy, severnej Ameriky,  Ázie a v horských oblastiach Austrálie, Nového Zélandu a Tasmánie. Rastú na celoročne vlhkých, podmáčaných lokalitách. V zime bývajú často krát prekryté silnou vrstvou snehu. Zástupcovia tejto skupiny sa vyskytujú aj na Slovensku.

Rosičky z okruhu D. petiolaris (sekcia Lasiocephala)

Skupina, ktorej zástupcovia sa vyskytujú v oblasti severnej Austrálie. Typická je prízemná ružica tvorená množstvom listov a často krát hustým ochlpením. Pre oblast,i kde rastú sú charakteristické suché zimy a vlhké letá. Minimálne teploty sú okolo 15 °C a maximálne až 45 °C. Rastliny počas suchého a teplého obdobia utlmujú svoj rast.  

Pestovanie 

Najjednoduchší na pestovanie sú zástupcovia skupiny nezaťahujúcich svetlomilných rosičiek a trpasličie druhy. V zásade treba u každej skupiny pri pestovaní zohľadniť celoročné vlhkostné a teplotné režimy v miestach prirodzeného výskytu. Ako substrát je vhodná rašelina a kremičitý piesok v pomere 1:2 (1:1). Niektoré druhy ako hľuznaté rosičky vyžadujú hlboké kvetináče. S výnimkou malej skupiny austrálskych pralesných rosičiek vyžadujú všetky rosičky maximálne možné množstvo svetla a slnka.

Rozmnožovanie

Vegetatívne: Väčšinu bežných druhov je možné množiť pomocou listových rezkov. List odstrihneme pri báze stonky a umiestnime na vlhký substrát do vlhkého a svetlého prostredia.. Druhy s hrubšími koreňmi (D. binata, D. capensis, D. slackii, D. hamiltonii...) je možné množiť pomocou koreňových rezkov. Hrubé korene nastriháme na 3 cm dlhé kúsky a umiestnime na živý rašelinník alebo ich posadíme do bežného substrátu vodorovne do hĺbky 1-2 cm. Druhy zo skupiny austrálskych pralesných rosičiek sú schopné tvoriť mladé rastlinky na konci kvetných stvolov alebo z plytko rastúcich koreňov. Jedinečnú stratégiu si vyvinuli trpasličie druhy, ktoré v zimnom období tvoria veľké množstvá rozmnožovacích teliesok – gemov, ktoré oddeľujeme a ukladáme na vlhký substrát, kde po pár dňoch začínajú rásť.  

Niektoré druhy tvoriace kmienky ako napr. D. madagascariensis môžeme množiť pomocou 3 cm veľkých kmienkových rezkov, ktoré zapichneme dvomi tretinami do pestovateľského substrátu a umiestnime do vlhkejších podmienok. Hľuznaté rosičky na konci sezóny tvoria tzv. dcérske hľuzy, kedy vieme z jednej rastliny získať materskú hľuzu a niekoľko menších dcérskych.

Generatívne: Väčšina bežných druhov tvorí veľké množstvá dobre klíčiacich semien. Tie vysievame na substrát a nikdy nezahŕňame. Niektoré druhy však kvitnú iba vzácne (D. regia, D. schizandra, D. hamiltonii...). Klíčenie niektorých druhov nastáva až po stratifikácii chladom. Semená vysievame na vlhký substrát a uzavreté v plastovom sáčku ich umiestnime na 1-3 mesiace do chladničky.  Naopak hľuznaté a niektoré juhoafrické caulescentné druhy vyžadujú pre úspešné klíčenie tepelnú stratifíkáciu. Tá sa navodzuje buď pálením chumáčov trávy alebo papiera na výseve alebo preliatím substrátu výluhom z popola.   

Škodcovia

Rastlinky môžu byť napádane savými škodcami ako vošky. U menších druhov môžu predstavovať nebezpečenstvo pôdne larvy smútiviek. Nebezpečné sú plesne a hubové choroby.