Pinguicula

Veľmi rôznorodý rod so širokým areálom výskytu na všetkých “zelených“ kontinentoch mimo Austrálie. Rod zahŕňa okolo 70 druhov. Typické pre tučnice sú prízemné ružice lepkavých listov, ktoré najčastejšie chytajú drobný hmyz. Rastliny môžu mať od 2 cm (P. villosa, P. ramosa) až po viac ako 50 cm (P. vallisnerifolia). 

Koreňový systém je veľmi slabo vyvinutý a slúži najmä na ukotvenie rastliny v teréne. Kvety sú pestrých farieb, rastú jednotlivo na dlhých stvoloch. Typickými stanovišťami sú vlhké vápencové skaly, rašeliniská, slatiniská ako aj vysokohorské lúky alpínskeho typu. Existujú však aj epifitické druhy rastúce na kmeňoch a konároch stromov.  

Tučnice rozdeľujeme do troch ekologických skupín:

Tučnice  tvoriace prezimovacie pupene

Charakteristická je tvorba prezimovacieho pupeňa tzv. hibernakula,, čím prečkávajú chladné obdobie. Rastú v miernom a arktickom pásme. Do tejto skupiny patria aj dva druhy rastúce na území Slovenska –P. vulgaris a P. alpina. 

Tučnice tvoriace dvojtvaré listové ružice z oblasti Mexika

Pre väčšinu druhov tejto skupiny je typická tvorba nemäsožravých, menších zhrubnutých sukulentných listov počas suchého obdobia. Niektoré druhy zatiahnu až pod zem, kde vytvoria malú cibuľku (P. acuminata, P. macrophylla, P. heterophylla). Niektoré druhy tvar listov a ružice počas roka nemenia (P. moctezumae, P. emarginata). Typickými lokalitami sú zdanlivo suché skalnaté, vápenaté lokality.  Táto skupina taktiež bohato kvitne atraktívnymi kvetmi širokej škály farieb od bielej až po čisto červenú. 

Tučnice s jednotvarými ružicami

Táto skupina zahŕňa druhy, ktoré rastú v celoročne relatívne vyrovnaných vlhkostných a teplotných pomeroch s miernou zimou, a preto nemajú potrebu vytvárať rôzne formy ružíc. 

Do tejto skupiny môžeme zahrnúť tučnice juhovýchodu USA. Patria sem druhy ako P. caerulea, P. primuliflora, P. pumila, P. ionantha, P. planifolia, P. lutea. Rastú na lokalitách spolu so Sarraceniami. Tvoria prízemné ružice viacerých kopijovitých listov. 

Ďalšou podskupinou sú tzv. karibské druhy, ktoré sú v kultúre zatiaľ mimoriadne vzácne. Rastú vo vlhkejšom a teplejšom podnebí. 

V Európe je táto skupina zastúpená iba dvoma druhmi, P. lusitanica a P. crystallina vyskytujúce sa v okolí Stredomoria. 

Táto skupina má zastúpenie aj v južnej Amerike druhmi ako P. antarctica, P. chilensis a P. involuta. Pre ne sú charakteristické veľké rozdiely medzi dennými a nočnými teplotami. 

Pestovanie

Pri pestovaní musíme tak ako u všetkých rastlín vychádzať z podmienok na prirodzených lokalitách. Jednotlivé skupiny vyžadujú rôzne teplotné a vlhkostné podmienky. Tučniciam s prezimovacími pupeňmi musíme zabezpečiť chladnú kľudovú periódu s teplotami od 10 °C až po mínusové teploty (v závislosti od prirodzeného výskytu druhu). To vieme zabezpečiť uskladnením tučníc v nevykurovaných miestnostiach, v chladničke alebo niektoré druhy môžeme pestovať celoročne vonku v rašeliniskách alebo skalkách (treba však dávať pozor na holomrazy). 

Najčastejšie pestovanou skupinou sú tzv. mexické tučnice. Letné teploty by sa mali pohybovať okolo 20 – 25 °C. Rastliny pestujeme v dobre priepustných substrátoch s vysokým podielom anorganických zložiek ako piesok, drvený vápenec, travertínová drť, perlit alebo drobný keramzit. Rastlinám nevyhovuje príliš vysoká vzdušná vlhkosť a priame slnečné žiarenie. K zimným teplotám sú veľmi tolerantné a môžu byť pestované v rozpätí od 5 °C až 20 °C. Okrem výnimiek ako P. moctezumae a P. emarginata, ktoré netvoria zimnú ružicu, rastlinky počas zimy takmer vôbec nepolievame. Ako náhle začnú vplyvom poklesu teplôt a skracovania dňa tvoriť nemäsožravú sukulentnú ružicu listov prestávame polievať až dokým substrát úplne nepreschne. Počas tohto obdobia postačuje rastliny 2 – 3 x mierne poliať. 

Juhoamerické druhy sú v zbierkach až na výnimky stále vzácne a pestujeme ich podobne ako Sarracenieteplejších oblastí USA.

Rozmnožovanie

Vegetatívne: Mexické tučnice môžeme rozmnožovať oddeľovaním listov. Listy oddeľujeme najlepšie zo zimnej ružice, kedy sú listy hrubšie a majú väčší obsah zásobných látok a vody. Listy umiestnime hneď vedľa materskej rastliny alebo do špeciálnej množiarne. Niektoré druhy ako P. esseriana dokonca samovoľné oddeľujú listy čím sa rozmnožujú po okolí. Na konci listov začnú v priebehu krátkej doby rásť nové rastlinky. Niektoré druhy (P. moctezumae) tvoria v dospelosti trsy viacerých rastlín, ktoré môžme pri presádzaní opatrne oddeľovať. Špecifický je druh P. medusina ktorý tvorí na konci listov mladé rastlinky. 

Druhy tvoriace prezimovacie pupene tvoria v zimnom období postranné dcérske hibernakulá, ktoré môžeme na jar pred rašením oddeľovať. 

Genaratívne: Výsev semien sa praktizuje najmä u chladnomilných druhov z prvej skupiny. Pre klíčenie je nevyhnutná stratifikácia chladom v chladničke počas 1-3 mesiacov. Semená vysievame na povrch mokrého substrátu a umiestnime do platového sáčku do chladničky. Počas stratifikácie kontrolujeme vlhkosť substrátu, ktorý nesmie preschnúť a kontrolujme či sa nevyskytujú plesne. Mexické tučnice vysievame priamo na povrch substrátu bez stratifikácie.  

Škodcovia

Tučnice môžu byť v kultúre poškodzované slizniakmi ktoré spôsobujú ohryz a taktiež infekciu tučníc. Ohryz môžu spôsobiť aj rôzne húsenice motýľov ako napr. mlynárik kapustový. Nebezpečné sú najmä hniloby, ktoré môžu veľmi rýchlo spôsobiť úhyn celej rastliny. Býva to najčastejšie spôsobované premokrením substrátu v zimnom období alebo naopak príliš vysokými teplotami v lete. Substrát by mal byť dobre priepustný.